Už o pár dní si pripominieme jedny špeciálne narodeniny. Osemdesiatku v novembri oslávi naša slovenská skautská ľalia. Hoci sa začala používať už v lete 1945, oficiálne bola schválená na 1. Sneme slovenských skautov 11. novembra 1945 v Žiline. Komu však presne vďačíme za tento výtvarne krásny a kompozične skvelý znak Slovenského skautingu? Autorom výtvarného návrhu bol Ladislav Ozábal – Cooz. Na samotnej realizácii, heraldickom popise znaku sa okrem Laca Ozábala podieľal aj Igor Janota – Iťo a Alois Bernard Herczeg – Unkas, ktorý ľalii dodal technické parametre a prezentoval ju pred účastníkmi prvého Snemu.
Medzi spoluautormi sa občas uvádza aj Štefan Čiernik – Štofi. Ako to však bolo naozaj a kto mal aký podiel pri zrode ľalie ako ju poznáme dnes sa však zrejme nikdy nedozvieme. S istotou však môžeme potvrdiť, že najväčšie zásluhy majú bratia Cooz, Iťo a Unkas. A práve týchto troch bratov si predstavíme trochu bližšie.
Ladislav Ozábal – Cooz – (* 7. 1. 1912 – + 16. 11. 1973)
Cooz sa narodil v Radošovciach, neveľkej obci v okrese Skalica a bol jedným z desiatich
detí manželov Ozábalovcov. Sedem chlapcov a tri dievčatá a predstavte si, že všetkým skauting učaroval. Z pomedzi všetkých súrodencov bol Cooz asi najvýznamnejším skautom.
Skautovať začal v roku 1931 v Trnave. Po vzniku Slovenského katolíckeho skautingu (SKS) sa stal členom roverského kmeňa a veľmi aktívne sa zapojil do činnosti. Venoval sa predovšetkým vĺčatám a včielkam. Stal sa tiež inštruktorom Lesnej školy SKS a ako inštruktor Lesných škôl prednášal aj po obnovách skautingu v rokoch 1945 a 1968. Od roku 1936 viedol v Trnave oddiel vĺčat. Cooz bol všestranne nadaným človekom. Ovládal hru na niekoľkých hudobných nástrojoch, bol technicky zručný a tiež výtvarne nadaný.
Politicky turbulentné obdobie existencie Slovenského štátu ovplyvnilo aj Cooza. Aby mohol naďalej pracovať s deťmi neostávalo mu nič iné, ako to robiť pod plášťom Hlinkovej mládeže. Bol presvedčený, že sa tu môže venovať, hoci skryte skautingu. V tom čase tiež plne využíval svoj výtvarný talent a ilustroval mnohé publikácie a časopisy pre mládež. Po ukončení druhej svetovej vojny sa intenzívne pustil do obnovy skautingu na Slovensku.
A práve v tom čase sa zaslúžil o zrod našej slovenskej skautskej ľalie. V spolupráci s Igorom Janotom – Iťom má najväčšiu zásluhu na tom, že vznikol výtvarne neobyčajne vydarený návrh. Slovenská skautská ľalia sa začala používať už v lete 1945 no až na I. Sneme slovenských skautov 11. novembra 1945 bol oficiálne prijatý jej grafický návrh a stala sa oficiálne znakom skautov na Slovensku. Ľalia sa zhmotnila v roku 1945 najprv v podobe klopového a klobúkového odznaku a od roku 1968 aj v podobe sľubového odznaku, ktorý s rôznymi menšími odchýlkami používame dodnes.
Cooz sa zapojil do obnovy skautingu aj v roku 1968 a bol aktívnym inštruktorom. O rok neskôr mu Náčelníctvo Slovenského junáka udelilo za jeho zásluhy vtedajší Rad junáckej hviezdy I. stupňa. Brat Cooz si dokonca prial, aby na poslednú cestu z tohto sveta odišiel v skautskej rovnošate, čo sa mu aj splnilo.
Igor Janota – Iťo (*4. 4. 1921 – +23. 12. 2008)
Svojrázny, neprehliadnuteľný a nekompromisný prvorepublikový skalný skaut. Nezlomný,
neohybný výhonok skautského kmeňa. Na jeseň 1929 bol v Petržalke založený 1. skautský chlapčenský oddiel, do ktorého Iťo vstúpil na jeho prvej – zakladajúcej schôdzi. Slávnostný skautský sľub skladal 24. apríla 1930, na sviatok svätého Juraja, na staroslávnom Devíne. Bol skautom, družinovým radcom až do jesene 1938, do úradnej likvidácie organizácie Junák. Vtedy začal aktívne športovať, venoval sa plávaniu. Dosiahol aj slovenské rekordy na dlhé trate v plaveckej disciplíne „prsia“. Bol nominovaný na olympiádu, ktorá sa však kvôli vojne nekonala.
Po druhej svetovej vojne v roku 1945 sa v Bratislave aktívne zapojil do budovania novej skautskej organizácie a bol vymenovaný za predsedu Spravodajského odboru dočasného Náčelníctva. Súčasne bol po absolvovaní LŠ a zložení vodcovskej skúšky zástupcom vodcu 7. oddielu gen. Milana Rastislava Štefánika a tiež členom bratislavskej zborovej a neskôr aj okresnej rady. Neskôr sa stal aj inštruktorom LŠ. Veľa publikoval v rôznych časopisoch a tak informoval verejnosť o skautskom dianí. Akčný výbor KSS ho však zbavil všetkých funkcii a tak boli jeho aktivity ukončené ešte pred druhou úradnou likvidáciou Junáka.
V roku 1968 opäť vzbĺkol plamienok skautskej nádeje. Iťo sa opäť horlivo angažoval v obnovných snahách a zapojil sa do nich tak v 7. oddiele, ako aj v okrese a nakoniec bol zvolený za zástupcu kmeňového náčelníka chlapčenského kmeňa. Prednášal na viacerých skautských kurzoch i na Lesných školách, písal do Zápiskov Slovenskej ústrednej lesnej školy a bol menovaný do redakčnej rady časopisu Skauting. Skautské oživenie trvalo iba necelé tri roky a skauting bol opäť zadusený. Vzkriesili ho revolučné udalosti osemdesiateho deviateho roku a veríme, že natrvalo. Starí i mladší skauti opäť zanietene budovali rozvrátené, ale napriek tomu nezničené hnutie. Takmer cez noc vzniklo predbežné Náčelníctvo, v ktorom bol aj Iťo. Od Vianoc 1990 bol spoluorganizátorom dovozu Betlehemského svetla z Viedne do Bratislavy. Ako aktívny inštruktor prednášal na organizovaných LŠ, ale aj na vodcovských kurzoch a iných skautských školeniach. Za jeho mimoriadne zásluhy o československý a slovenský skauting mu bol udelený Rad strieborného vlka.
Alojz Bernard Herczeg – Unkas (* 3. 1. 1921 + 29. 9. 1983)
Napriek tomu, že bol brat Unkas významným slovenským skautským činovníkom povojnového obdobia máme o ňom veľmi málo informácii. Archívne materiály Ústredia z tých čias, z ktorých by bolo možné čerpať hodnoverné informácie o ňom, sa v dôsledku zákazov skautingu stratili či skôr zničili. Ba ani v dostupných skautských publikáciách z tej doby a sa o jeho osobe a činnosti veľa nedozvieme. Unkas sa narodil vo Viedni, kde jeho rodičia v tom čase žili. Mal dvoch bratov. Bol ženatý a s manželkou Máriou Šindlerovou mal syna a dcéru. Študoval na nemeckom lýceu v Istambule, čo je dosť nezvyčajné. Mohlo by to naznačovať, že pochádzal zo zmiešaného manželstva a jeho otec mal možno rakúsky pôvod. Po ukončení štúdii vystriedal viac povolaní. Bol predavačom, poštovým úradníkom, pracovníkom cestovnej kancelárie, zamestnancom vývozného podniku Dunajský obchod a neskôr skončil ako redaktor vo viacerých novinách.
Ako príslušník Československého Junáka pôsobil v chlapčenskej kmeňovej rade. V roku 1945 sa významne podieľal na práci dočasnej skautskej rady (DSR) vedenej br. Řimanom, po ktorého preložení do Čiech a zvolení br. Miloslava Stržínka náčelníkom, vykonával funkciu miestonáčelníka. Spolu s bratom Dr. Dionýzom Chmelom redakčne pripravil a upravil skautskú príručku „Nováčkovská,“ ktorú zostavil a vypracoval OS klub Bratislava. V rokoch 1946 a 1947 viedol vodcovskú lesnú školu v Závode na Záhorí. Bol vášnivým poľovníkom, schopným výtvarníkom a fotografom. Z jeho pera pochádza aj niekoľko kníh s poľovníckou a turistickou tématikou.
Ako to bolo so sľubovým odznakom?
Sľubový odznak je dnes asi najznámejším a určite najčestnejším vyobrazením znaku Slovenského skautingu. Ako sa však z papiera dostal do trojrozmernej podoby?
Obnova skautingu na Slovensku po druhej svetovej vojne bola plná elánu a eufórie. Už v lete 1945 sa slovenská skautská ľalia ako znak skautov na Slovensku dostala do oficiálnych hlavičkových papierov aj pečiatok. S pomocou mincovne v Kremnici sa podarilo zhmotniť ľaliu a vyraziť prvé klopové a klobúkové odznaky. Nasledoval však rok 1948 a druhý zákaz skautingu. Sľubové odznaky si museli chvíľu počkať.
Prvé slovenské sľubové odznaky sa začali raziť až na prelome rokov 1968/1969 a postupne sa dostávali medzi jednotlivé oddiely a zbory. V začiatkoch sa uvažovalo aj o rôznych veľkostiach odznaku. Napríklad účastníkom Lesnej školy v Blatnickej doline konanej v dňoch 28. júna – 13. júla 1969 boli udeľované rozmerovo výrazne väčšie sľubové odznaky, upevnené zvislou ihlou alebo matičkou. V tomto období však už bolo jasné, že normalizačný proces v spoločnosti sa vracia do „starých koľají“ a organizácia má pred sebou len posledné mesiace. Ojedinele sa ešte občas objavili aj sľubové odznaky v podobe nášiviek. Začiatkom roka 1970 už bola skautská činnosť nadobro zakázaná.
Trvalo to zhruba 20 rokov, kým sa vďaka novembrovým udalostiam roka 1989 opäť podarilo obnoviť skautskú organizáciu na Slovensku. Obnova bola ozaj čulá a vcelku pružná. Sľubové odznaky sa nezačali vyrábať ihneď. Okrem mincovne v Kremnici sa odznaky vyrábali aj svojpomocne, napríklad galvanoplastikou, ktoré vyrábala okresná rada v Košiciach. Začiatkom 90. rokov sa na ľalii menilo upínanie, existovali varianty so zvislým alebo vodorovným pérovým zapínaním. Od polovice 90. rokov už bolo upínanie odznaku len na matičku. Zaujímavosťou je, že okrem verzie zo strieborného kovu sa objavila aj jedna razba odznaku v zlatom odtieni. Postupom rokov sa sľubové odznaky razené v Kremnici líšili len v malých detailoch. Približne v roku 2010 bola vyrobená jedna séria sľubových odznakov českou firmou v Jablonci nad Nisou, ktoré boli žiaľ dosť málo kvalitné. Je zaujímavé, že až posledná razba odznaku z jesene 2024 znázorňuje skutočne, pôvodné autormi navrhnuté kontúry našej skautskej ľalie. Škoda len za málo výraznú strelku kompasu.
Naša skautská ľalia je skutočne skvelým výtvarným a kompozičným dielom. Verím, že náš skautský znak prežije aj všetky ďalšie obdobia a navždy ostane dôstojným a čestným znakom Slovenského skautingu.
Autori: Michal Novák, Peter Janota, Jozef Ozábal, Miroslav Jízdný
