Príbehy milosrdenstva

Piatok

Iba život, ktorý žijeme pre ostatných, stojí za to

Albert Einstein

Dnes Vám chceme predstaviť príbeh sr. Martiny Benedikty, juniorky v misijnej kongregácii služobníc Ducha Svätého. Martinka študuje druhý ročník ošetrovateľstva na Univerzite Konštantína filozofa. Predtým pracovala ako ošetrovateľka v domove dôchodcov v Ivánke pri Nitre pri starších sestrách, a potom v hospici sv. Alžbety v Kežmarku. A práve kvôli týmto skúsenostiam sme ju oslovili. Hospic znamená sprevádzať ľudí na ich poslednej ceste. Nie každý má na túto službu, ale je dôležité pred ňou nezatvárať oči, aby sme nezabudli na to, že človek má svoju hodnotu v každom bode svojho života.

– Ako si sa dostala k práci v hospici?

Po mojich prvých sľuboch som dostala poslanie ísť do Kežmarskej komunity a tam som mala pracovať v nemocnici alebo v nejakom zdravotníckom zariadení. Keďže bola vtedy kríza v zdravotníctve, všetky miesta v nemocniciach boli obsadené, hľadala som, kde by sa dalo zamestnať a vtedy ma boli ochotní prijať do Hospicu sv. Alžbety. Takže tak som sa tam dostala. Tak teda cez Božie riadenie, cez vôľu predstavených a so všetkými okolnosťami dookola 🙂

– V čom spočívala tvoja práca

Moja práca spočívala v ošetrovaní chorých. Väčšinou tam boli zomierajúci ľudia, alebo ľudia v terminálnom štádiu rakoviny. Starali sme sa o základné uspokojenie ich potrieb – stravovanie, hygienu, tiež sme sa im snažili zabezpečiť, aby zomreli zmierení s Bohom, s ľuďmi, s ktorými boli v kontakte, aj so sebou samými. Snažili sme sa ich sprevádzať a byť na blízku ich príbuzným.

– Kto boli tí konkrétni ľudia, o ktorých si sa starala. Ako sa tam dostali?

Myslím si, že veľa ľudí, ktorí prichádzali do hospicu boli ľudia, na ktorých záležalo ich príbuzným. Hospic, podľa mňa, je dosť finančne náročný, takže príbuzní, ktorí tam dali svojho blízkeho, mu chceli zabezpečiť to najlepšie, čo mohli. Aby mal pokojné zomieranie, snažili sa byť pri ňom. To bola jedna skupina.

Potom tam boli ľudia, o ktorých by sa radi príbuzní postarali doma, ale nemali na to dostatok síl. Boli už starší alebo nemali finančné prostriedky, prípadne nemali miesto, kde by sa o neho starali, lebo museli chodiť do práce a z rôznych dôvodov nemohli vždy zabezpečiť ošetrovateľskú starostlivosť doma.

A potom boli tam aj ľudia, ktorí nemali kam ísť. Ktorí boli bez domova, boli v poslednom štádiu, v posledných dňoch. To, ako sa tam dostali, či cez obec, či kto im tam pomohol, to netuším. Tiež mali Boží dar, že mohli tam byť.

– Opýtam sa na tú poslednú skupinu: kde nastala tá chyba, že boli opustení.

V podstate neviem o čo tam šlo, prečo je to tak ako je. Ale záleží od konkrétneho prípadu. Boli tam ľudia, ktorí boli bezdomovci už dlhý čas a i keď v náročnej situácii, niekto sa ich ujal, priviedol ich tam, aby mohli zomrieť. Boli tam ľudia, ktorí prišli zo Žakoviec, kde sa ich ujal Maroš Kuffa a ten ich posunul zase k nám. Potom si pamätám jednu starú pani, ktorá aj mala príbuzných, ale oni sami boli v nejakých zlých podmienkach, boli alkoholici a neboli schopní sa o ňu postarať. Tým pádom ona nemala prostriedky, aby mohla fungovať samostatne, takže taký sociálny prípad.

– Ako si vnímala tých jednotlivých ľudí, keď si mala možnosť všetky tieto skupiny stretávať. Bolo to pre Teba úplne to isté vždy?

Pre mňa bol každý človek, ktorý tam bol, dôležitý. Nebolo pre mňa dôležité, či má titul, či nemá titul, alebo či je bezdomovec, alebo má rodinu, ktorá je zabezpečená, ale pre mňa bol ten človek sám o sebe dôležitý. So svojou hodnotou, taký aký je.

Mala som ich všetkých veľmi rada, snažila som sa o nich postarať ako sa len dá.

– Kde si videla hodnotu človeka?

Už jednoducho v tom, že je…že je človek, že je Bohom milovaný, že v ňom je Boh. Pre mňa to, že je chorý znamená, že môžem poskytnúť milosrdenstvo, tiež že urobím nejaký skutok milosrdenstva, na jednej strane ho preukážem tomu chorému a na druhej strane ho preukážem i samotnému Bohu.

Taktiež som si uvedomovala, že teraz pomáham im, ale možno budú situácie, keď ja budem potrebovať pomoc. A tak som sa chcela starať o tých ľudí, ako by som chcela, aby sa o mňa starali o mňa, keď budem ja chorá.

– Ako si vnímala týchto ľudí v porovnaní s bežnými ľuďmi, čo si stretávala na ulici, v tvojej komunite alebo vôbec hocikoho iného…. v čom bol rozdiel, čo bolo spoločné?

Pre týchto chorých ľudí som bola veľakrát možno jediná v tom čase, ktorá im mohla poslúžiť. Oni možno nemali ako pomôcť mne. Na druhej strane tým svojím spôsobom, že jednoducho boli, že boli chorí, oni pomáhali mne, že som im mohla poslúžiť. Pre mňa to bolo takisto obohacujúce. Možno i napriek tomu, že som tam urobila veľa chýb, cez ktoré som sa veľa naučila, tak to bolo pre mňa tiež obohacujúce. Tiež som sa možno vďaka nim mohla posunúť ďalej. Na druhej strane, zdraví ľudia možno nepotrebujú, aby som im ja poskytovala pomoc. Oni vedeli možno zase pomôcť mne. Vzájomne sme sa obohacovali, alebo tak sa delili o tie svoje dary.

Ale tak ako zdraví ľudia, tak aj chorí ľudia, sú pre mňa všetci vzácni.

Ale k týmto chorým mám taký špeciálny vzťah, mám ich špeciálne rada. Vo voľnom čase som robila stretnutia s mladými birmovancami aj s mladými z farnosti a tiež to boli pre mňa vzácne a obohacujúce stretnutia. V niečom ma to naplnilo takou radosťou, že sme sa stretli, že som mala niečo iné, zase z iného uhla pohľadu. Tu vidím starého chorého trpiaceho človeka, zomierajúceho, tu vidím mladého človeka plného života, ten sa pripravuje na večnosť, ten sa pripravuje do života.

– Myslíš si, že vedeli tvoji mladí pochopiť  význam tvojej práce, alebo to bolo pre nich úplne vzdialené. Niečo, čo ešte nikdy neriešili.

To neviem, ako to prijímali, ale nestretla som sa s tým, že by nepočúvali. Oni to počúvali so záujmom. Raz som ich tak poslala do hospicu na jednu aktivitu. Šli tam, myslím, že boli celkom spokojní.

Myslím si, že sa s tým možno niektorí stretli doma, lebo majú starých rodičov, tak trošku možno majú predstavu o tom, čo to znamená byť starý alebo potrebovať pomoc. Pretože to boli 15 ročné deti, ešte nemali takých starých rodičov, ešte to nezažili z takej strany. Pozerali na to skôr s obdivom, ako na niečo čo by nechceli a možno ani nevedeli robiť. Uvedomovali si, že je to služba.

– Čo bolo pre teba ťažké v tejto práci?

No bola som si vedomá svojich chýb a že veľa vecí ešte neviem. V mnohých situáciách veľa vecí nezáviselo odo mňa, teda väčšina J. Niekedy bolo pre mňa ťažké, že som chcela pomôcť a nevedela som ako, alebo som chcela pomôcť a napriek tomu som ublížila. Niekedy som niesla i  svoju vinu na utrpení toho človeka. Niekedy sa to inak nedalo, niekedy som inak nevedela, niekedy to bolo pre mňa ťažké.

Ťažká pre mňa bola aj práca s kolegyňami, ktoré mali iné hodnoty alebo iný postoj k práci. Je to služba, ktorú málokedy môžem robiť sama, potrebujem spolupracovať s druhými.

A preto sa niekedy aj naše osobné problémy odrážali v robote.

Na druhej strane, keď mi bolo ťažko, smutno, a prišla som do roboty, tak som na to zabudla, lebo som videla, že niekto to má ešte oveľa ťažšie ako ja. V tej chvíli moje problémy boli úplne malé.

– Čo ti pomáhalo?

Čo mi pomáhalo? Mali sme medzi sebou veľa priateľstiev, také radostné spoločenstvo, ktoré mi bolo oporou. Tie stretnutia s mladými, boli pre mňa veľkým obohatením. Veľkou oporou bola pre mňa aj komunita. Veľmi dobre mi padlo, keď som prišla domov a sestry ma čakali, pýtali sa ako som sa mala v práci. Ja som mohla počuť ako sa mali oni. Bolo to také vzájomné obohatenie.

Tiež mi pomáhala modlitba. Bolo pre mňa vzácne, že sme tam mali každý deň sv. omšu, mohli sme sa pomodliť korunku o tretej, modlievali sme sa s tými chorými.

– Ako si vnímala rodiny umierajúcich?

Záleží asi od každého toho príbuzného. Niekedy bolo pre mňa ťažké priblížiť sa k príbuzným, možno niekedy ľahšie bolo ku chorým, lebo som vedela, čo asi potrebujú. V podstate som nerobila veľké veci, starala som sa o ich základné potreby. Lenže príbuzní prežívali chorobu človeka. Každý bol na inom stupni – niekomu chorobu len práve diagnostikovali, niekto ňou už prechádzal dlhý čas. Niekedy toto utrpenie bolo až nad hranicou, ktorú boli schopní príbuzní zniesť. Niekedy bolo možno ťažké priblížiť sa a vnímať, čo oni práve potrebujú.

Tak som sa snažila súcitiť s nimi, koľko som mohla.

– Ešte sa ťa opýtam na tých, čo boli dlhodobo chorí, ktorí tam boli nielen týždeň, alebo mesiac, ale dlhšie.

K ľuďom, ktorí tam boli dlhšie, sme mali taký bližší vzťah. A keď zomreli, tak nám bolo za nimi ešte viac ľúto. Veď predsa sme vedeli, že tam boli už rok, pol roka. Stali sa súčasťou nášho prostredia aj nášho života. Každý deň sme ich stretávali, boli nám blízki, už sme vedeli meno, kto čo má rád, čo nemá rád.

– Máš nejaké posolstvo, ktoré si si odniesla odtiaľ, alebo nejaký silný zážitok?

Čo je pre mňa z hospicu také najdôležitejšie na povzbudenie? Asi že každý človek je dôležitý a každý človek si zaslúži lásku taký aký je. Či je chorý, či je zdravý, či trpí, či sa teší. V akejkoľvek situácii. Je dôležité stretnúť sa s ním, prijať ho, mať ho rád.

Štvrtok

Mojou teológiou je láska

Matka Tereza

„Pán doktor, stále mám teplotu, tie lieky mi vôbec nepomohli.“

„Ale áno, pomohli. Máte v tele zápal a vďaka liekom Vám teplota nevystúpila vyššie. Bez tých liekov by ste už mali vysokú horúčku.“

Často krát nedokážeme vnímať silu modlitby, ale to neznamená, že neúčinkuje. Aj Matke Tereze niektorí ľudia vyčítali, že sa viac modlila, než liečila. No mnohí z nich ani netušia, že bez jej vzácnych neustálych modlitieb by bol svet možno úplne iný. Nikdy nevieme, koľko a ktoré modlitby nám vyprosili milosť… Aj naše podvedomie verí v silu modlitby (keď sme v núdzi, koľko krát sa v duchu modlíme „Bože, pomôž!“) Modlitby však nie sú jedinými skutkami, ktoré sprevádzali život tejto vzácnej svätice. Nie len modlitba, ale aj veľká obeta, viera i odvaha – to sú slová, ktoré azda najviac vystihujú osobnosť Matky Terezy.

Matka Tereza, vlastným menom Agnes Gonxha Bojaxhiu sa narodila 26. augusta 1910 v Skopje v Macedónsku v albánskej rodine. Jej otec zomrel, keď mala osem rokov. Jej matka bola hlboko veriaca žena. Agnes sa aktívne zúčastňovala na živote farnosti. V roku 1928 sa rozhodla vstúpiť k loretským sestrám v Dubline v Írsku a zvolila si rehoľné meno po sv. Terézii z Lisieux. Neskôr bola vyslaná do indickej Kalkaty, kde vyučovala na strednej škole.  Počas cesty vlakom z Kalkaty do Darjeelingu pocítila silné volanie k práci medzi tými najúbohejšími. Aj keď ju jej predstavené sprvu nechápali, nevzdala sa myšlienky začať „dielo práce spásy a posvätenia tých najúbohejších z úbohých“. V roku 1948 založila Kongregáciu Misionárok lásky a prijala meno Matka Tereza. Jej členky skladajú namiesto klasických troch (sľub chudoby, čistoty a poslušnosti) až štyri rehoľné sľuby (tým štvrtým je pomáhať najchudobnejším bez nároku na odmenu). V priebehu 15 rokov sa rozšírila práca sestier v Kalkate i v celej Indii. Sestry sa venovali všetkým, ktorých našli na uliciach zomierať od hladu alebo od chorôb. Venovali sa starcom, o ktorých sa nemal kto postarať. Takisto svoju pozornosť zameriavali na deti, ktoré boli často vydané na milosť a nemilosť ulice.

Táto drobná, charizmatická, prísna, ale aj vtipná žena mala rada čokoládu a v taške bežne nosila lepidlo a svoje povestné medaily. Používala ju, keď prosila o uzdravenie dieťaťa, pri stratených pasoch, alebo keď v aute došiel benzín počas misijnej cesty. Všetci by sme si občas priali mať jej vieru. Mala úžasnú charizmu a schopnosť vyvolať v človeku, s ktorým hovorila, pocit, že je jediný na svete.

Keď neprajníci Matke Tereze vyčítali, že jej teológia zaostáva 200 rokov, ona mu odpovedala: „Nie 200, ale moja teológia je 2 000 rokov stará, je ňou láska.“

V roku 1979 dostala Matka Tereza Nobelovu cenu za mier.

Slovensko navštívila dvakrát. V roku 1987 bola v Šaštíne a v roku 1990 v Čadci.

V júli 1997 sa Matka Tereza veľmi slabá a chorá vrátila z cesty po Ríme, New Yorku a Washingtone domov do Kalkaty. Dva mesiace nato podľahla chorobe. Zomrela 5. septembra 1997 v materskom dome v Kalkate. Jej telo preniesli do chrámu sv. Tomáša, ktorý bol pri konvente loretských sestier, kam vstúpila pred 69 rokmi. Státisíce ľudí prišlo, aby jej vzdali úctu. 19. októbra 2003 ju vyhlásil pápež Ján Pavol II. za blahoslavenú a  4. septembra 2016 pápežom Františkom vyhlásená za svätú.

„Nemali by sme si namýšľať, že musíme činiť veľké skutky.Stačia aj malé, ale s obrovskou láskou.“

Matka Tereza

Streda

Nikdy sme s našim spoločným domovom nezaobchádzali tak zle a neurážali sme ho tak ako posledné dve storočia. Sme však povolaní stať sa nástrojmi Boha Otca, aby naša planéta bola taká, o akej sníval pri jej stvorení a zodpovedala jeho projektu pokoja, krásy a plnosti.

Pápež František

Človek by mal byť milosrdný k ľuďom, ale netreba zabúdať aj na prírodu. Teoreticky vie asi každý z nás, čo to je chrániť prírodu, ale pustiť sa do skutočnej veľkej obrany, na to nemá mnoho ľudí. Preto sme sa rozhodli priblížiť Vám človeka, ktorý bojuje o záchranu prírody naplno. Ide o environmentalistu a ornitológa Mgr. Slavomíra Senka, ktorý pôsobí v organizácii Ochrana dravcov na Slovensku. Prinášame Vám výber z rozhovoru o boji proti ťažbe ropy a bridlicového plynu na východnom Slovensku, o jeho dôsledkoch, ako i o chamtivosti, bezohľadnosti a klamstve. O čo ide?

Americká spoločnosť Alpine Oil & Gas chce vyhľadávať a ťažiť ropu a zemný plyn na obrovskom území severovýchodného Slovenska. Tento prieskum trvá už 10 rokov (poza chrbát obyvateľov regiónu) a viac ako rok a pol to táto spoločnosť vykonáva agresívnym spôsobom. Sú porušované občianske práva, súkromné vlastníctvo, zákony o ochrane prírody a podmienky, za ktorých sa smie vykonávať tento prieskum. Hrozí celková zmena rázu regiónu, môže byť ohrozený režim spodných vôd, sprevádzaný kontamináciou povrchových a podzemných vôd toxickými látkami používanými pri vrtnom výplachu.

Geologické práce a prieskum, najmä prieskumné vrty sa priamo dotknú 54 katastrov obcí. Na základe toho vznikla mimovládna organizácia AROPAŇE, ktorú podporil aj ZMOS a Prešovský samosprávny kraj. Petíciu proti prieskumu a prípadnej ťažbe podpísalo cez 7500 obyvateľov.

Ako ste sa dostali k problému plánovanej ťažby ropy a plynu na severo-východe Slovenska?

V máji tohto roku som sa vrátil z Anglicka na Slovensko a o celom probléme som absolútne ani netušil. V polovici júna som bol vyslaný ako člen Ochrany dravcov na Slovensku do Krivej Oľky, kde bolo potrebné identifikovať dravčie hniezdo v blízkosti plánovaného vrtu.

Tam som sa vlastne prvýkrát stretol so zakladateľmi mimovládnej, mladej organizácie AROPAŇE (z expresívneho “A ropa ňe!”). Keď mi vysvetlili celú situáciu okolo plánovanej ťažby (vrtov), bol som absolútne zhrozený, že takýto alarmujuci útok na životné prostredie sa má odohrať v tak veľkom rozsahu aj u nás na Slovensku.

Ako to vidíte s reálnou hrozbou znečistenia životného prostredia toxickými látkami spojenou s prípadnými vrtmi a ťažbou?

Nikdy nevieme o všetkých skutočnostiach spojených s geologickou štruktúrou pod zemou a zvlášť o detailnom prepojení medzi geologickým podložím a spodnou vodou. O všetkých prepojeniach, ktoré tu existujú a o spôsobe fungovania podzemnej vody, o tom, akými cestami a kde všade tečie. Ohroziť, prípadne zamoriť si zdroje podzemnej vody toxickými látkami kvôli nejakým vrtom považujem za absolútne barbarstvo, nakoľko pitná voda je náš poklad, na ktorom sme všetci do jedného existenčne závislí!

Ďalšou reálnou hrozbou je narušenie geologickej štruktúry vrtmi. To môže spôsobiť výrazný pokles a stratu podzemných vôd, čo by bolo počas dlhotrvajúceho sucha, tak ako v tomto roku, v dotknutom regióne hotovou katastrofou.

Zaznamenali sme aj veľký odpor občanov, ktorí si uvedomujú toto reálne ohrozenie a znečistenie ich pitnej vody. Majú vôbec nejakú šancu proti veľkej ropnej spoločnosti?

Jenoznačne áno! Ako príklad nám môžu poslúžiť naši susedia Česi, u ktorých bol odpor obyvateľov tak silný a uvedomelý, že žiadna ťažba sa tam nerealizovala. Prečo by sme to nemohli dokázať aj my na Slovensku? Zásadný je optimizmus a vytrvalosť v boji o najcennejšie veci, ktoré nám príroda zadarmo dáva, a to v prvom rade čistú a zdravotne nezávadnú pitnú vodu.

Tí istí ľudia chceli ťažbu aj v Česku? 

Áno, Česi doslova vyhnali aj svojho “vlastného” pána Benadu. Preto teraz operuje u nás. A pritom skutočnosť, že v jeho vlastnom štáte Česi úplne zabránili jeho aktivitám, má tiež veľkú výpovednú hodnotu o ňom samom a rovnako aj o biznise, ktorý sa snaží kdekoľvek pretlačiť.

Ktorých konkrétnych obcí by sa táto pripravovaná skaza mala dotknúť?

Pripravované zásahy sa priamo dotknú katastrov obcí Ruská Poruba, Ruská Kajňa, Repejov, Hrubov, Černina, Pakostov, Smilno, Oľka, Rohožník, Vyšná Sitnica, Nižná Sitnica, Jankovce, Hrabovec nad Laborcom, Baškovce, Jakušovce, Krišľovce, Krivá Oľka, Prituľany, Radvaň nad Laborcom, Čertižné, Habura, Havaj, Malá Poľana, Borov, Medzilaborce, Miková, Rokytovce, Roškovce, Sukov, Driečna, Suchá, Vladiča, Andrejová, Bardejov, Bardejovská Nová Ves, Dlhá Lúka, Beloveža, Brezovka, Hažlín, Hrabovec, Chmeľová, Jedlinka, Mikulášová, Ortuťová, Stebník, Šariské Čierne, Šašová, Zborov, Cigľa, Dubová, Jurková Voľa, Kurimka, Nižný Mirošov a Vyšný Orlík, teda dotknutých by malo byť spolu zatiaľ 54 katastrov obcí! Znečistenie, či dokonca zničenie krajiny sa však týka aj mnohých ďalších okolitých obcí, a teda desaťtisícov občanov v nich žijúcich.

Ľudia ani netušia, že v prípade nájdenia ložísk ropy alebo plynu môže dôjsť k vyhláseniu takzvaných chránených ložiskových území, čo v praxi znamená, že ťažba už nebude iba súkromným záujmom spoločnosti, ktorá tu chce ťažiť. Stane sa z nej verejný záujem a ten je nadradený napr. aj vlastníckym právam. V praxi to môže znamenať ťažbu na vlastnom pozemku, dokonca aj vyvlastnenie, ak by to bolo potrebné!

Preto za jeden z najväčších problémov ohľadom tohto honu na ropu a plyn považujem neznalosť ľudí o rizikách, ktoré nám táto ťažba môže priniesť a dobre vieme, že neznalosť neospravedlňuje a nedokáže vrátiť naspäť napáchané škody, ktoré už raz vznikli…

Ako pomôcť?

V tejto súvislosti by som chcel odkázať na petíciu “Nevŕtajte! Chceme žiť v zdravej krajine”, ktorá je voľne stiahnuteľná TU. Ak nám naozaj ide o to, aby sa veci v tomto štáte začali meniť, prosím podporme ju čím viacerí a šírme ju ďalej, iba naozaj silný tlak verejnosti dokáže zvrátiť rozhodnutia, ktoré sa často dejú poza chrbát a bez vedomia dotknutých obyvateľov.

Utorok

Ak poznáš tvár človeka, neznamená to, že poznáš aj jeho srdce

Čínske príslovie

Dnes Vám predstavíme prácu Miroslavy Žilinskej, ktorá pomáha tým, od ktorých sa azda najviac ľudí vždy odvráti chrbtom – drogovo závislým. Pracuje v OZ Odyseus, kde okrem samotným závislým sa snažia zabrániť i šíreniu chorôb spojených s užívaním drog. Miroslava je koordinátorkou programu Chráň sa sám. Tento program má na starosti terénnu  sociálnu prácu v Bratislave s ľuďmi, ktorí injekčne užívajú drogy.

Ako ste sa dostali k práci k vašej práci?

Vyštudovala som psychológiu, no už počas školy som sa začala venovať terénnej sociálnej práci v OZ Odyseus. Bola som rada, že niekde môžem získať prax a pracovať s ľuďmi. Po škole mi bolo jasné, že chcem ostať.

V čom spočíva práca pre OZ Odyseus, aké je poslanie tohto združenia, aká je náplň vašej práce?

Prácu v teréne robia platené pracovníčky a pracovníci, ide o normálne zamestnanie. Samozrejme, uplatnenie môžu nájsť aj dobrovoľníci. Všetci však musia prejsť dlhodobým výcvikom, ktorý robíme a ktorý ich pripraví na prácu v teréne. Tí najlepší nakoniec môžu ísť do terénu a zistiť, či takúto prácu zvládajú. Majú na starosti všetko – rozhovor s klientom, výmenu striekačiek, rozdávanie zdravotníckeho materiálu, brožúrok, ale aj sprevádzanie klientov a klientok na úrady, k lekárom. Uplatnenie však nájdu u nás dobrovoľníci a dobrovoľníčky z rôznych oblastí – môžu nám pomôcť s grafikou, písaním článkov, prekladmi, ale aj jednoduchou prípravou materiálu do terénu. Takíto dobrovoľníci samozrejme nemusia mať absolvovaný výcvik.

Počas svojho pôsobenia pre OZ Odyseus ste sa už stretli s mnohými, často krát iste smutnými príbehmi ľudí. Viete nám opísať, čo býva dôvodom, príčinou, prečo sa (nielen) mladí ľudia uchýlia k užívaniu drog? Čo je príčinou toho, že zdravý človek skončí ako drogovo závislý?

Nuž, kebyže je na to jednoduché odpovedať, už dávno by bola téma drog vyriešená. Asi treba brať do úvahy, že drogy do rôznej miery sprevádzali ľudstvo od nepamäti, už v dávnych časoch. Ľuďom je blízke experimentovanie, hľadanie nových obzorov, ale aj riskovanie. To všetko drogy ponúkajú. Užívajú ich mladí, aj starší, bohatí, aj chudobní, niekto pre radosť, niekto, aby zabudol na žiaľ. A u niekoho ostane experiment len pri experimente a niekto sa stane závislý. A závislosť je už choroba, ktorá môže priniesť viacero nielen zdravotných problémov.

V predošlej otázke som použila slovné spojenie „skončí ako drogovo závislý“, pevne verím, že to nie je koniec; že títo ľudia bojujú o svoju slobodu. Aké sú reálne šance, že sa drogovo závislý naozaj vylieči? Koľko je takých ľudí?

Tému liečby, abstinencie riešime v teréne pomerne často. A to my pracujeme často s tými, ktorí užívajú drogy už mnoho rokov. Samozrejme, poznáme viacerých, ktorým sa podarilo s drogami prestať, tam však žiaden príbeh nekončí. Pretože návraty k droge aj po viacerých rokoch nie sú nezvyčajné. Hovorí sa, že len malé percento ľudí dokáže prestať s drogami na prvý krát, ale je to normálne. Tak aj naši klienti a klientky to majú rôzne, skúšajú a okrem samotnej závislosti musia často bojovať s ďalšími bariérami – od dlhu v zdravotnej poisťovni, po neochotu lekárov. Nehovoriac, že je ťažké prestať s drogami, keď máte 100 ďalších problémov – ste hladní, nemáte kde spať, nemáte prácu, rodinu, priateľov. V takýchto situáciách drogy paradoxne pomáhajú ľuďom prežiť.

Ako vnímate Vašich klientov?

Ako každého človeka. Pre mňa sú to predovšetkým ľudia.

Áno, pred 7. rokmi, keď som vstúpila do terénu, čakala som ľudí ako z filmu, ale to sú predsudky. Každý jeden má svoj príbeh, neexistuje typický človek, ktorý užíva drogy.

Ako Vás táto práca ovplyvnila, čo pre Vás znamená?

Ovplyvnila ma veľmi. Je mojím poslaním a robí môj život bohatší. Už dlho si uvedomujem, že som veľmi šťastná, že som si našla prácu, ktorá ma skutočne napĺňa, a v ktorej vidím zmysel.

Na druhú stranu, vždy je veľmi dôležité nebrať si takúto prácu domov, človek musí stále myslieť aj na svoju psychohygienu. A to je niekedy obzvlášť ťažké.

Určite musíte bojovať s viacerými problémami; spoločnosť je často krát nechápavá k práci takýchto združení. Aké sú najväčšie problémy, ktorým ste museli čeliť?

Tých predsudkov je mnoho. V prvom rade ľudia vnímajú výmenu striekačiek veľmi negatívne, a pri tom práve vďaka nej sa nešíria choroby a na zemi je menej striekačiek. Drogy sú taká zaujímavá téma – ľudia vám budú tvrdiť, aké dôležité je sa jej venovať, no málokto chce prispieť na reálnu pomoc ľuďom, ktorí užívajú drogy. Je to smutné.

Čo je pre Vás na Vašej práci najťažšie?

Keď vidím odhodlaných klientov a klientky, ktorých zastavia systémové bariéry. To ma nikdy neprestane frustrovať. A s tým súvisiaca je výzva občas pracovať s ľuďmi, ktorí síce majú pomáhať, no sami majú predsudky a sú zaslepení.

Čo máte na Vašej práci rada? Čo Vám pomáha?

No vyváži to presne moment, keď stretnete ľudí, pracovníkov a pracovníčky z rôznych oblastí, ktorí sú profesionálni a neboja sa prehovoriť aj o nepopulárnych témach. Takí mi vedia doslova dobiť baterky.

Silu mi tiež dáva terén, keď vidím, ako si ľudia v núdzi vedia vzájomne pomáhať, ako bojujú, ako sa nevzdávajú. Tí, o ktorých si myslíme, akí sú slabí, sú skutočne takí silní, že každý deň v nich nachádzam inšpiráciu.

Aké posolstvo / silný zážitok ste si zo svojej práce odniesla?

To posolstvo vám povie každý, kto robí v Odyseu. Život každého človeka má význam.

Akým spôsobom by Vám mohli potenciálni záujemcovia pomôcť?

Budeme radi, keď budú ľudia sledovať napríklad našu stránku na Facebooku www.facebook.com/Oz.Odyseus a zdieľať informácie odtiaľ. Pretože aj takým spôsobom sa medzi ľuďmi prestanú šíriť predsudky a ľudia sa na túto tému začnú pozerať inak. To by nám veľmi pomohlo. Samozrejme, každý šikovný človek sa u nás môže prihlásiť a my budeme rozmýšľať, v čom by nám vedel pomôcť. Je dobré, aby mal aspoň 18 rokov, mladších dobrovoľníkov/dobrovoľníčky prijímame až po dohode so zákonným zástupcom. Stačí sa ale ozvať na mail zilinska@ozodyseus.sk a napísať niečo o sebe.

Za rozhovor ďakujem Miroslave Žilinskej, koordinátorke programu Chráň sám seba.

Pondelok

Šťastný nie je kráľ či poddaný, ale ten kto našiel mier vo svojom dome

 Johann Wolfgang von Goethe

Tohtoročný Týždeň za Mier  je inšpirovaný predovšetkým rokom milosrdenstva. Každý deň Vám predstavíme príbeh človeka, ktorý vyšiel na cestu milosrdenstva. Ich príbehy pre nás budú možno až príliš veľkou výzvou, ale mnoho ich zásad môžeme použiť i v každodennom živote.

Čo znamená byť milosrdný?

• Byť milosrdný znamená vidieť v každom človeku človeka. Nech koná akokoľvek proti našim predstavám, nech je akokoľvek slabý, stále v sebe ukrýva nesmiernu hodnotu.
• Byť milosrdný znamená vedieť odpustiť.
• Byť milosrdný znamená dbať o svojich blížnych, všímať si ich potreby, nebáť sa vstať a pomôcť.
• Byť milosrdný znamená aj byť milosrdný k prostrediu, v ktorom žijeme.
• Byť milosrdný znamená milovať.

Nebojte sa vyjsť na cestu milosrdenstva a zlepšiť kúsok sveta …alebo aspoň kúsok seba samého.